WELES - LITERÁRNÍ REVUE

Analfabeta som si so sebou vzala na víkend, ktorý som trávila vo rodičovskom dome. Bola som celý deň sama, pustila si k čítaniu Uhorské tance a nechala sa strhnúť úvodnou kapitolou Havranovho prvého románu. Dychtivo som s hlavným hrdinom pobehovala po Bratislave, objavovala jej pozemnú aj podzemnú kartografiu a nastavovala zrkadlo slovenskej spoločnosti 90-tych rokov. V druhej kapitole si Uhorské tance pustil aj hlavný hrdina a ja som si šla potajomky ukradnúť otcovu cigaretu, aby som čítaniu vynútia prestávku. Zladili sme sa. Havran píše o Bratislave deväťdesiatych rokov, ale ja čítam viac a viac o svojej identite. Konštruujem si amalgám do medzier v porozumení diania deväťdesiatych rokov, ktoré poznám z televízie. Paralelne s obliehaním Sarajeva som v Bratislave vnímala vybuchujúce autá a únosy. Havran píše britko ako vo svojich komentároch, pojmovo-geometrickou štruktúrou, ktorá je v románe zajedno intelektuálne presahuje a zvláda aj príbeh s kvalitnou zápletkou. Je nám z neho úzko, pretože nás čosi nechce z neho pustiť von. Vyvoláva tak rovnaké pocity, ako súčasná spoločenská situácia na Slovensku. Mimovoľne za celý ten systém človek cíti zodpovednosť.

Michal Havran je známy predovšetkým ako komentátor a moderátor diskusných relácii. Vzdelaný je v klasických jazykoch a evanjelickej teológii. Autorsky sa podieľal na scenári k filmu Kandidát, ktorý vyšiel aj knižne. Nezvyčajným príbehom o obchodovaní s knihami ilustruje časy, kedy sa dalo „obchodovať“ s hocičím. Logika deväťdesiatych rokov je načrtnutá na jednej strane predajnosťou drvivej väčšiny toho, čo ľudí definuje, vrátane ich samých, na druhej strane sa dostávame do menej známej línie spoločenskej situácie tejto doby, do prvých heroínových dodávok a nezmyselných smrtí. Toto kultúrne prostredie nepochybne poskytuje dostatočný rámec pre pútavý príbeh, Havranovi však našťastie nestačí. Pridáva do systému Bratislavu ako mesto bez zmyslu, ktorého význam hľadá paralelne s rozprávaným príbehom. Nie bezvýznamné miesto tvorí aj hudba z walkmana, starostlivo namiešaný výber DJ Analfabeta dokresľuje ucelený Gesammtkunstwerk. Postupom času na hudbu rezignuje, lebo jeho vlastnými slovami je „slepou cestou“.

Samotný príbeh sleduje hlavného hrdinu Michala v súvislosti s knihou, ktorú našiel v tajnom sklade, a ktorá v sebe skrýva mystický potenciál. Stretávame sa s množstvom veľmi starostlivo vykreslených bizarných hrdinov, aby sme ich nasledovali prostredníctvom pútavej zápletky až do Ruska. Vďaka tejto téme nám Havran predostiera svoju poctu knižnému svetu. Vášniví čitatelia pravdepodobne pri pasážach, kde popisuje objavovanie kníh, pocítia nevýslovné potešenie. Knihy uctieva od obalu, hlavný význam alegórie o knihe však ťaží v interpretácii. Knižný svet ponúka možnosť rozvinúť aj mystické prostredie tajných spolkov, ich existencia je akoby odmenou pre náruživého čitateľa, miestom pre oddych a dobrý humor.

Michal sa v čase a priestore pohybuje neuveriteľným spídom, a to je možno práve dôvod, prečo román budí dojem hĺbky a šírky v rytme. Po bratislavských uliciach, či stopom na cestách, zakaždým je plný života, nekompromisný, premyslený do detailu. Pri všetkej skromnosti budí dojem muža bez vlastností, jeho vnútorný svet sa prelína s kritikou sveta vonkajšieho, s pojmami z kníh a s popisom udalostí a rozhodnutí bez emócii. Jeho postava vytvára kontrast oproti mestskej logike Bratislavy, ktorú predstavuje v geometrickej a kartografickej štruktúre pomocou postavy Kalmana. Michalov rytmus tak narušuje nepravidelnosť mesta, jeho nedokončenosť, nedostatok opodstatnenia. Bratislava je Havranovými slovami „proti zvyku riečnych miest“, „omylom“, „mestom, ktoré si nezaslúžilo svoju existenciu“.

Ani diskusia o meste však nemá zacieliť na bratislavskú debatu o tom, či je to mesto žiteľné do budúcnosti, či sa v ňom ešte môže niekto cítiť doma, prípadne či sa nájde dosť parkovacích miest. Mestská štruktúra je priestorom pre šum, mesto sa prelína s jazykom, vznikanie mesta je vznikaním jazyka. Ocitáme sa vo filozofickej rovine románu, v diskusii prispievajúcej do postmoderných debát, a to slovníkom, formou aj obsahom. Dozvedáme sa, že „je to iba hra“ asi odpoveďou nebude, zároveň však prapôvodný jazyk nie je správnou cestou k zamedzeniu variácii interpretácií. Pátranie po pravde nie je uzavreté, udržíme si však vieru, že to, aj keď zmätočne, ale zato s plným vedomím životnej skúsenosti, nejako má zmysel. 

/ Zuzana Révészová /